Anorexia ju takmer zabila, dnes zbiera medaily na športových súťažiach

Ako dnes zvládaš život – mentálne aj fyzicky?

Žijem život podľa seba, naplno, a venujem sa tomu, čo ma baví. To je tá tajná ingrediencia. Kedysi som sa snažila vyhovieť druhým – zapadnúť, páčiť sa, prispôsobiť sa. A práve vtedy mi bolo najhoršie. Dnes je to úplne iné. Našla som samu seba. Robím veci, ktoré ma napĺňajú – šport, prácu, cestovanie, módu… všetko, čo ku mne patrí. A hlavne – viac myslím na seba. Podľa mňa by mal byť každý trochu egoista v tom najlepšom slova zmysle. Kým sa človek nenájde, bude sa stále prispôsobovať druhým.

Prečítajte si aj: Lenka „Skúmavka" Hrobárová: Smiali sa mi, lebo som bola príliš chudá

Keď sa ozvú staré vzorce – ako ich spoznáš?

Ja ich volám skôr malí démoni. Ozývajú sa pomerne často. Sú dni lepšie, dni horšie. Ale už viem, čo s nimi. Vždy si pripomeniem, čo všetko mám, čo som dokázala a čo by som mohla znova stratiť. Raz mi to skoro vzalo život – a to už nikdy nechcem zažiť. Spomeniem si na to, aké to bolo: nemala som energiu, nedokázala som sa sústrediť, nič ma nebavilo. Celý môj svet sa točil okolo jedla a chudnutia. Neusmievala som sa. Nemala som radosť zo života. A vtedy si poviem – toto chceš znova? Nie. Ďakujem, neprosím. Je veľmi ľahké do toho spadnúť, ale neskutočne ťažké dostať sa späť. Ja už späť nikdy nechcem.

Tvoje detstvo bolo poznačené šikanou. Ako ťa to ovplyvnilo?

Moja mamina je z Indie, otec Slovák. Dnes som na to hrdá, ale ako dieťa som to nenávidela. Deti vedia byť kruté. Ukazovali na mňa, smiali sa mi, nechceli ma medzi seba. Hanbila som sa za to, ako vyzerám. Hanbila som sa prezliekať na telesnej. A nebolo to len v škole – aj v bežnom živote. V obchodoch na nás pozerali inak, kontrolovali nás. Toto všetko mi veľmi znížilo sebavedomie. Nebol to jediný dôvod, prečo prišla anorexia, ale bol to základ, na ktorý sa nabaľovali ďalšie veci.

Nájdi sa. Rob to, čo ťa baví. Maj rada seba - ale aj jedlo. Jedlo je dar. Vďaka nemu tvoje telo funguje, môžeš športovať, žiť. Buď sama sebou. Buď unikát. Raz ťa zato budú obdivovať.

Bol moment, keď si mala pocit, že to už nezvládneš?

Paradoxne, keď ma hospitalizovali, som to tak necítila. Bola som na seba pyšná, že som to ‘dotiahla’ až tam. Takto chorá bola moja hlava. Tešilo ma, aká som chudá. Že sa mi robia modriny, že mi ťažko berú krv. Vnímala som to ako úspech. Až neskôr mi začalo dochádzať, čo sa deje. Keď som videla rodičov, keď som bola medzi chorými deťmi… uvedomila som si, že som si to spôsobila sama. Najhoršie bolo, že som chcela odísť, ale nedokázala som pribrať. Bola som na dne – chápala som realitu, ale telo nespolupracovalo. Nakoniec som sa dostala domov… ale nebola to pekná cesta.

Dá sa podľa teba úplne „vyliečiť“ z poruchy príjmu potravy?

Podľa mňa nie na 100 %. Vždy to tam niekde ostane. Ale rozdiel je obrovský. Dnes sa už nebojím jedla. Viem si ho užiť. Nie je to môj nepriateľ. Sú chvíle, keď sa na seba pozriem a nie som spokojná. Ale už ma to nezničí. Nezruinuje mi to deň. A potom sú dni, keď si poviem: ‚Ty si ale pekná.‘ A myslím to úprimne. Zároveň si hovorím, že keby som si tým neprešla, možno by som nebola tam, kde som dnes. Naučilo ma to vážiť si telo, rodičov aj život.

Ako dnes vnímaš sociálne siete a porovnávanie?

Kedysi to bolo horšie. Všade boli extrémne chudé baby, filtre, dokonalosť. Dnes sa viac ukazuje realita, rieši sa aj duševné zdravie. Ale zase prišli iné veci – estetické úpravy, tlak vyzerať nejako. Ja sa už neporovnávam. Som šťastná, že som prirodzená a sama sebou. A čo sa týka športu – kedysi som sa hnala za číslami. Každý tréning musel byť rýchlejší, dlhší. Len aby som mala čo zdieľať. Doplatili na to moje kolená. Dnes mám trénera, rešpektujem plán. Už nejdem na čísla. Ani ich nezdieľam. Snažím sa motivovať ľudí k pohybu – nie k porovnávaniu.

Čo robíš, keď príde únava alebo nemáš motiváciu?

Úprimne? Ja únavu asi veľmi nepoznám. (smiech) Mám nabité dni a takto mi to vyhovuje. Ale sú chvíle, keď motivácia klesne – hlavne pri práci. Vtedy idem von. Do prírody. So psíkmi. Pustím si hudbu alebo podcast a vypnem hlavu. Nepotrebujem to rozoberať. Stačí mi pohyb a ticho.

Čo by si odkázala dievčaťu, ktoré sa trápi s telom alebo zažíva šikanu?

Kašli na nich. Na predsudky, na ideály, na ľudí, ktorí sa ti smejú. Možno majú sami komplexy. Máš jeden život. Prečo ho premárniť kvôli iným? Nájdi sa. Rob to, čo ťa baví. Maj rada seba – ale aj jedlo. Jedlo je dar. Vďaka nemu tvoje telo funguje, môžeš športovať, žiť. Buď sama sebou. Buď unikát. Raz ťa za to budú obdivovať.

Prečítajte si aj: Podcast Ako to zvládaš? Príbeh Michaely Králikovej o odvahe a sile prežiť

Čo je dnes pre teba najväčšia priorita?

Nevzdávať sa a veriť si. Byť pozitívna a brať si aj zo zlého niečo dobré. Lebo práve to nás posúva. Obklopovať sa ľuďmi, ktorí majú dobrú energiu. Veľa ľudí mi tú energiu berie – a to si už strážim. A hlavne – byť s rodinou. Lebo raz tu nebudú. A ešte jedna vec: tešiť sa z maličkostí. To je to, čo robí každý deň krajším.

Zuzkin príbeh nie je o dokonalosti. Je o tom, že aj keď spadneš na úplné dno, stále existuje cesta späť. Len nie je rýchla. A nie je jednoduchá. Ale stojí za to. Zuzkino otvorené rozprávanie nájdete v deviatej časti Supershape PODCASTU Ako to zvládaš?